LUSA

Rozmýšľať srdcom nie je menejcennosť.
V dnešnej dobe je to cnosť a výnimočnosť.

"Lusa mi strážila drevo a káru. Bude mi chýbať" a ťahá psa za provizórny obojok z handry von zo šopy jeden z osadníkov.
Lusa si očividne vytrpela svoje. Pod pravým uchom je rozďavená veľká rana, jedna z mnohých. Okolo očí steká hnis. Deti hádžu do nej kamene. Šarha vyťahuje z auta kosť s kúskami mäsa, Lusa sa do nej zahryzne, akoby takú ešte nevidela a nechá sa odviezť do auta. Pri pohľade na Lusu si šarha smutne vzdychne: "Pes bez budúcnosti. Kto si ju už vezme?"
Tak toto je časť citácie članku v časopise, ktorý opisoval prácu šarhu a osud psíkov na východe Slovenska. Po jeho prečítaní nastalo zdesenie, ale srdce hovorilo "konajte!"
Po úmornom hľadaní sme dostali kontakt na pána, ktorý vykonáva prácu šarhu. Jeho prvá veta bola: "No pravdaže, čakal som, že sa ozve nejaká ženská, ktorá nerozmýšľa rozumom, sú tu predsa iní, krajší psíkovia, tak prečo práve stará, zlomená Lusa?"
Boli sme rozhodnutí, že práve Lusa opustí celu smrti a ....uvidíme, dáme jej šancu.
    
Mladí, zlatí ľudia nám previezli Lusu k nám do útulku. Celou cestou bola Lusa tichúčko, hoci ešte v aute určite nikdy necestovala. Schúlená, smutnými očkami pozerala na jeden bod. Oddaná svojmu osudu, čakala, čo bude. A nesmierne zapáchala.
Čakali sme napäto na Lusu. Keď vyšli z auta naši priatelia s Lusou, boli sme prekvapení, aká je dobručka. 
Stála, pozerala, stála. Ako socha, ktorá krúti  len hlavou a čaká z 
nejakej strany úder. "Neboj sa Lusa, už nikto nebude do teba triafať 
kameňmi, už ťa nikto nebude kopať, už nikdy nebudeš hladná!"
Poslušne vošla do koterca, kde mala misku s vodou a jedlom. Bolo to pre ňu neznáme a tak opäť len stála a pozerala na nás.
Na druhý deň nastal pre Lusu kolotoč veterinárnych vyšetrení. Všetko na svojom telíčku mala v nie dobrom stave. Jazvy na hlavičke sa trocha zocelili, no choré ušká, očká, obličky...., to všetko sa musí liečiť a nejaký čas to potrvá. 
Nesmierne trpezlivý pacient je Lusa. Len pri rozsiahlom zápale ušiek a ich čistení sem-tam zapišťala. 
A tak sa Lusa lieči, stále sa lieči  a veríme, že bude zdravotne v poriadku. 
Odvtedy urobila veľké pokroky. Jej najväčším bezpečím je klietka, v ktorej má peliešok a dve misky, ktorých sa spočiatku bála, nevedela na čo sú. 
Naučila sa postupne, že v jednej má vodičku, v druhej papáničko.
Teší sa z každého človeka, ktorý sa jej prihovorí.
Vrtí chvostíkom, no jej pohľad je stále skúmavý a opatrný. Ostatných psíkov si veľmi nevšíma. Chce len človeka, ktorý by ju pohladil, prihovoril a sa jej, vzal ju na prechádzku.
Je to psík, ktorý žiadne láskavé slová, teplé pohladenie, pravidelné kŕmenie nikdy nezažil. 
Na svojom telíčku pocítila dych cely smrti, ktorý by ju neobišiel. Dali sme jej šancu na život. Lusa si ju váži. Je síce ešte zádumčivá, no vo svojom vnútri určite šťastnejšia.
Táto fenočka je už staršia a práve preto si zaslúži to, čo nikdy nepoznala.
Láskavý teplý domov aspoň na čas, ktorý má ešte pred sebou.
Tak veľmi, veľmi jej to prajeme a veríme, že ten zázrak predsa len príde.

Napísané 17.08.2014
Kežmarský ÚTULOK                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                            

Autor: Alžbeta Ninčáková