Vianočný Kubko
Naša záchranka je dňom i nocou na mobilnej linke. Nebolo to inak ani na zlatú nedeľu pred tromi rokmi. Posledné nákupné horúčky ľudí dopoludnia gradovali. Vonku zima, ako sa patrí. Nefúkal síce zradný vietor, ale v ovzduší bolo riadne chladno. Skoro mínus dvadsať stupňov.
Ulice nakupujúcich sa pomaly vyprázdňovali a blížil sa veľmi mrazivý podvečer. V teple domova sa ozval vyzváňajúci tón. Na linke bola žena, ktorá nám oznámila, že pred jedným obchodom našla malé šteniatko a máme si ho vziať do útulku. Keďže počasie vonku bolo kruté, opýtali sme sa jej, či môže byť umiestnené v koterci s búdkou. Jej odpoveď bola jednoznačne "áno". Len, aby sme do búdky pridali teplú deku.
Takže vzali sme si obojok, vodítko, teplú deku a vybrali sme sa do bytu na danú adresu.
Keď nám majiteľka otvorila dvere, ostali sme v nemom úžase stáť. Na zemi pokladaný novinový papier a čosi veľmi malinké tam trónilo. Podišli sme bližšie, aby sme to zrniečko lepšie videli.
Bol to veľmi, ale veľmi malý srnčí ratlík. Celým jeho telíčkom lomcovala triaška. Len veľké očká na malinkej hlavičke bez mihnutia uprene hľadeli na mňa. Vzala som ho na ruky a... zahmlilo sa mi v očiach. Tento psík nemal vôbec žiadnu srsť. Bol ako zmrazené, očistené kuriatko. No to ešte nebolo všetko.
Jeho hlavička, menšia ako ľudská dlaň bola akoby tupým predmetom udretá a veľká rana sa tiahla celým jeho čielkom až po noštek. "Ach, čia krutá ľudská ruka tomuto malému zvieratku tak veľmi ublížila?"
A tak nám bolo hneď jasné, že žiaden útulok neprichádza do úvahy. Doma máme síce dvoch psíkov, no tí sú už dávno zvyknutí, že na určitý čas musia prijať slabšieho.
Hoci doma bolo teplúčko, malé ratlíča sa triaslo ako osika. Zabalené v deke ani nemuklo do rána. Na druhý deň sme navštívili veterinára. Jeho verdikt nebol vôbec optimistický. Šteniatko je podchladené, veľmi skoro odobraté od svojej mamy a k tomu ešte to poranenie hlavičky. Aj tá najmenšia injekcia do vyschnutého telíčka sa mi zdala drastická.
"Ak nezaberie, musíme ho utratiť", znela prognóza.
Denná kontrola s injekciami, presné hodinové kŕmenie špeciálnym práškovým mliečkom. Týždeň skončil. Naše holé ratlíča prežíva, rana na hlavičke zasýchala.
"Teraz už môžeme prejsť k ďalšej liečbe", konečne riekol veterinár.
V špeciálnej emulzii, ktorá voňala ako naftalín sme nášho pacienta kúpavali skoro dva mesiace. Ach, koľko radosti sme zažívali, keď sme na jeho malej hrudi objavili pár narastených chĺpkov.
Náš Kubko statočne znášal všetky nepríjemné procedúry. Do troch mesiacov mu narástla krásna hnedá srsť po celom telíčku. Rana na hlavičke sa mu síce trochu zacelila, no viditeľná jazva mu zostane stále.
Kubka máme doma už tri roky. Keďže mal oslabený organizmus, je veľmi náchylný a zraniteľný. Každé menšie poranenie je preňho zradné. Poranenie pazúrika spôsobilo, že už vyše roka vôbec nemôže stúpiť na prednú labku. Aj ľudí, ktorí kráčajú s paličkou sa veľmi bojí a akoby sa bránil, možno pred tou osudnou ranou do hlavičky, svojim tenkým štekaním.
Jeho špecialitou je zahrabať, schovať sa celý do deky, tak, že ho niekedy nemôžeme nájsť. Ešte stále a vždy sa bojí. Veď on je taký malý na tom veľkom svete.
Najradšej a so svojou psou láskou sa vie postarať o menšie zvieratká, ako je on. Už sme od istej smrti zachránili nejedno slepé šteniatko, mačiatko. To náš Kubko ich ako náhradná mama zachránil.
Tak takýto vianočný darček sme nečakane obdržali pred pár rokmi. Náš Kubko je našim milým spoločníkom, vďačným nemým poslucháčom a nedali by sme ho za nič na svete.
Napísané 08.09.2005
Kežmarský ÚTULOK Autor: Alžbeta Ninčáková