Tuláčik Foxík

Autor: Ing.Monika Patúšová

Narodil som sa ako malá rozkošná chlpatá gulička .... Nebol som samozrejme sám, robili mi spoločnosť moja maminka, ktorú som mal nadovšetko rád a moji súrodenci, s ktorými som skúmal nepoznané, bojoval a prehrával, dospieval ......
Ako čas plynul dostal som sa do jednej rodiny – vraj do Malaciek. Na toto obdobie svojho života by som však najradšej zabudol. Napriek tomu, že som ich veľmi ľúbil a vždy som to aj dával najavo, opustili ma. Nerozumel som tomu, vzali ma do auta a nechali v jednej dedine. Bol apríl a ešte dosť chladno. Môj kožuštek, aj keď hustý, mi nenahrádzal teplo domova o ktoré som prišiel .....
Stále som si kládol otázku, „čo zlé som spravil ? Prečo ma už nikto nepritúli, nepohladí, nepodá misku s vodou .....“

Ako dni plynuli, hlad sa ozýval stále nástojčivejšie, oko stratilo tú živú iskru, kožuštek sa začal viac podobať na prachovku, stratil svoj lesk a hodvábnu mäkkosť. Vedel som, že sa nemôžem poddať smútku. Niečo v mojom srdiečku mi vravelo, že za svoje šťastie musím bojovať. Na svojich potulkách som stretával tety, ktoré mi dali rožtek, občasné pekné slovo ...... Keď som sa však prihováral jednému ujovi, dostal som kopanec a vzápätí druhý ....... Prečo ??!!
Však som mu chcel povedať, aký som smädný, vyžalovať sa zo svojho žiaľu ?!! Nerozumel mi, tak som radšej od neho utiekol. Dni beznádeje sa striedali s dňami, keď som stretol dobrých ľudí, ktorým som pohľadom vysvetľoval, že túžim byť zase ľúbený.

Po dvoch mesiacoch môjho tuláckeho života som stretol jednu tetu. A zrazu ako keby sa pre mňa rozsvietilo slniečko. Pohladila ma, vysvetlila mi, že keď budem dobrý pomôže mi ..... Ako odmenu som dostal plnú misku samých dobrôtok, obojok a dokonca búdičku. Hmmm, páčilo sa mi to – len dlho som nevedel pochopiť jej záľubu v kefovaní môjho kožuška. V prvom momente som protestoval hlasným vrčaním, ale keď to nevzdala, rezignovane som sa odovzdal osudu. V horúcich dňoch sa mi to dokonca začalo páčiť, lebo som sa potreboval zbaviť starej srsti. Toto bola výdatná pomoc a vždy som dostal aj piškótku, ktorú mám tak rád. Povedzte – nestálo by vám tých pár minút zato ? Hovorila mi Foxík, vraj to je moje meno. Najprv som nereagoval, lebo v mojom domove mi vraveli inak. Ale prečo by som jej neurobil radosť a sem-tam neposlúchol aj na toto meno.

Zo začiatku som bol dosť neistý a nedôverčivý, ale časom som zistil, že jej ruka ma nezraňuje ale hladí, jej pohľad nemrazí, ale sa smeje. Miloval som prechádzky prírodou, na ktorých som na všetky svetové strany hlasno oznamoval, že už nie som sám. Zrazu som sa prestal báť, že ostanem hladný, smädný alebo že na mňa zabudne. Každý deň sa ku mne vracala a ubezpečovala ma, že som jej „tuláčik“ Foxík. Uveril som. Stal sa zo mňa opäť veselý a hravý havinko. V zápale hry, som obžúval tú milovanú hladkajúcu ruku, čo sa nie vždy stretlo až s takým nadšením.
V jeden horúci deň k nám prišli cudzí ľudia. Cítil som ich už na ulici, na čo som hneď hlasno upozornil. Obzerali si ma ako nejaký výstavný kus. Veľmi sa mi to nepáčilo, ale keď sa usmievali a hladili ma, zistil som – že sú celkom príjemní.
Večer som sa dozvedel, že to sú moji budúci majitelia. Vraj – dajú mi to, po čom som tak hrozne túžil – DOMOV. Majú dom so záhradou, v ktorej vraj budem môcť z chuti behať. Zľakol som sa, že to bude zase ďalšie sklamanie. Ale moja „teta“ mi sľúbila, že ma príde navštíviť a nedopustí, aby niekto znova ublížil „jej tuláčikovi“. Rozhodol som sa znovu dôverovať ľuďom .....