Sučinka Cora z Karantény hľadá domov

Autor: Jaroslava Karsli

Coruška má už nový domov na Morave :)

Dedina poblíž Trebišova na východnom Slovensku – na ulici hŕstka detí mláti lopatou a kope malého hnedého psíka, strachom schúleného do klbka. Psík je apatický, má postrelenú zadnú nohu, nemá už ani vôľu ani silu utekať niekam do bezpečia. Žije na ulici už niekoľko týždňov a od ľudí sa nedočkal ničoho dobrého. Okrem jedného pána, ktorý mu na ulicu nosieva pravidelne niečo pod zub. Domov si ho vziať nemôže, podmienky mu to nedovoľujú a asi ho ani nenapadne, akým útrapám je vydaný na ulici, v obci, kde asi dobrí ľudia vymreli.

Našťastie pre psíka, ten pán šiel okolo práve aj v tejto chvíli, keď sa deti vyžívali v krutom mučení bezbranného tvora. Rozohnal ich kadeľahšie a v snahe pomôcť psíkovi, ho vzal k veterinárovi s postrelenou nohou a odtiaľ do Vraj útulku v Trebišove. Vraj preto, lebo v Trebišove je iba karanténna stanica, kde psov utrácajú. Niektorých hneď, iných do 28 dní. Toto však ani jeden z nich netušil. Odišli s pokojným srdcom, že psíka dali do útulku a už mu nič zlé nehrozí. Do karantény s ním išiel aj kamarát z Košíc, ktorý dal 50 euro, psíkovi na krmivo s tým, že sa mu pokúsi nájsť domov.

Šťastnou náhodou sa mi o tomto útulku a o tomto psíkovi zmienili. Po mojom upozornení sme začali zháňať prevoz z Košíc do Bratislavy a zároveň som im odporučila upozorniť ten kvázi útulok, že si psíka vezmú, aby ho neutrácali. Pracovník na druhom konci telefónu sa ohradil, že oni neutrácajú, blablabla.

Po sedemnástich dňoch sa podarilo nájsť pani, ktorá cestovala vlakom do Bratislavy a bola ochotná psíka vziať. Doobeda utekali do karantény pre psíka a hneď s ním k vlaku na 13.30. V telefóne mi manželka toho pána plakala, že tam dali gulatučkého psíka a vrátil sa im celkom zničený a vychudnutý. O pol siedmej večer som na psíka čakala na hl. stanici. Ešte hodinová cesta autom a psík bol vo svojej predposlednej rodine.

Psík je sučka, dostala meno Cora a je nádherná. Maličká, útlučká, krásnej hnedej farby. Tichá, oddane a dôverčivo pozerá, na dvore sa odo mňa nevzdiali ani na 3 m. Podchvíľou sa pozrie hore, zavrtí si chvostíkom, aké šťastie, že nestratila dôveru v človeka. Bez podsady, s jemnou srsťou musela prežiť vyše dva týždne v koterci, v mrazoch. Trošku prechladnutá, ale čas všetko napraví. V dome kam idem ja, ide aj ona. Pod rukou sa zatiaľ vždy, keď ju idem pohladkať, naučeno mykne.

Mala obrovské šťastie, že ju do karantény odniesli ľudia, ktorým na nej záležalo, inak by dnes už nebola. Cora je jeden veľmi citlivý a vhodný miláčik rodiny. A ja verím, že keď pri nej stále jej anjel strážny vtedy, že ju dnes už neopustí a dovedie až do jej cieľu, do rodinky, ktorá je snom každého psíka v útulku.