Santy

Autor: Romana Senková

www.psiabuducnost.estranky.cz

Dňa 17.10. 2006 nám priviezli Santyho z karanténnej stanice Kolárovo, kde mu hrozilo utratenie. Pred cestou ho museli uspať, pretože bol agresívny. Prvý deň len ležal a vrčal po každom a tak sme ho nechali, aby sa upokojil. Na druhý deň, hneď ako som prišla, vzala som ho von, bola som opatrná, pretože o ňom povedali, že reaguje dosť agresívne na ľudí. Prechádzali sme sa spolu a stretli sme po ceste Zuzku ( kamarátku, ktorá chodí do útulku už 8 rokov), chcela ho pohladiť, no začal po nej vrčať.

Ubiehali dni, týždne, mesiace, no Santy bol stále v útulku. Nikto ho nechcel, pretože mal veľmi zložitú povahu - nehodil sa ani k ďeťom, ani k starším ľudom, bol vhodný len pre skúseného chovateľa. Keď som ho brala von, bol veľmi šťastný, behal a jašil sa okolo mna ako blázon, no keď sme prišli z prechádzky a chcela som ho dať späť do koterca, začal vrčať, kúsať a vystrájať, ako keby som ho tam zatvárala už navždy.

V to obdobie sme mali veľa psov a tak musel ísť Santy do výbehu, keď som nebola v útulku, musel byť priviazaný na reťazi, pretože sa ho všetci báli. Santy začal zrazu chudnúť a ja som nechápala prečo, ostatní vraveli, že je to preto, lebo tak veľmi behá a má veľa energie.
Vzala som ho k veterinarovi, mal niečo s pečeňou a tak sme to liečili. Veľmi sa bál miestností, musela som ho nasilu dovliecť do ordinácie a tam sa ani nepohol, zostal prikrčený a celý sa triasol. Keď sme odtial vyšli, bol šťastím celý bez seba.
Čas pomaly plynul ďalej a Santy bol stále v útulku. Chodila som s ním na dlhé a únavné prechádzky, pretože to mal veľmi rád.

8.1.2008 mal Santy úplne hnedú krv, ako som to zistila, tak sme išli zase na to miesto, kde to Santy nenávidí - k veterinárovi. Robili mu testy, merali teplotu - mal 39,3°C, dostal injekciu-Enroxil a antibiotika Biseptol. Užíval to 3 dni.
No potom nastal ten osudný deň - Britt-rotwajler bol na prechádzke, Santy po ňom veľmi šťekal z výbehu, no to bolo normálne a tak s toho nikto nevšímal, naraz pribehla pani, Santy jej preskočil a mal zranenú nohu. Z posledných síl sa chudák doplazil späť do útulku. Vzala som ho na ruky a odniesla dovnútra. Bola tam aj Zuzka, prehliadali sme ho, či má nejaké vážne zranenia. Krv mu valila silným prúdom a my sme nemohli nájsť miesto, odkiaľ. Keď sme to našli, obviazali sme mu to a zháňali pomoc. Náš veterinár bol bohužial preč a povedal že sa vráti neskoro večer Druhý veterinár nám to nedvíhal, aj keď som to skúšala asi 10 ráz. Volali sme aj Slobode zvierat, kým sa oni snažli nájsť odvoz, my sme zvažovali, či je to pre Santyho dobré, aby cestoval v takom stave a ešte k tomu keď bol poranený a nikoho okrem mňa k sebe nepustil. Rozhodli sme sa nechať ho u nás.

Nemohli sme vôbec nič robiť, Santy veľmi trpel a my s ním. Boli sme s ním vo vnútri a naša vedúca vonku rozprávala, že za to môžeme my. Ani sa na Santyho nepozrela, ani sa nespýtala čo mu je. Len nadávala, že je to zlý pes. Večer, keď sme odchádzali, dali sme mu na rany dezinfekciu a obviazali sme mu to. Na druhý deň som sa na Santyho išla pozrieť ešte pred školou. Bol v poriadku a hňeď po škole som letela do útulku, aby som ho už konečne vzala k veterinárovi.
Bolo to ťažké dopraviť ho tam, lebo veterinár je od útulku asi 1 km a Santy nemohol chodiť. Veterinár ho uspal a na večer priniesol späť. Povedal, že Santy má úplne potrhané svaly, ale že bude chodiť, keď sa mu to dobre zahojí.
No rana začala červenať a bola veľmi opuchlá. Nohou vôbec nehýbal. Každý deň dostával antibiotiká. Nikoho si k sebe nepustil, lebo nikomu nedôveroval, len mne. Keď sa mu na to chcel veterinár pozrieť, musela som ho držať ja. Na všetkých ostatných vrčal a bol rozčúlený.

18.1. 2008 na večer som od neho odbehla len na pár minút, no keď som sa vrátila, bolo to tam ako po masakre, všade dookola bola krv, on bol od krvi. Musel stratiť asi polovicu z celej svojej krvi. Rýchlo som volala veterinára. Keď prišiel, pozrel sa na Santyho a z rany mu vytlačil asi pohár hnisu. Skúšal mu chytať nohu, no Santy to vôbec nevníma. Bola už odumretá. Povedal, že potrebuje transfúziu a aj keby ju dostal, noha sa musí amputovať. Všetci vedeli, že Santyho mám veľmi rada a že aj on mňa, preto som mala rozhodnúť ja o jeho osude. Veterinár povedal, že mu dá antibiotika proti bolesti. Do rána som mala rozhodnúť.
Premýšlala som o tom celú noc, celú noc som plakala a zvažovala čo je pre Santyho najlepšie. Chcela som bojovať, nechcela som ho dať utratiť, no ďalšie ráno o tom rozhodlo. Ja a Zuzka sme tam prišli keď sme videli Santyho, bol úplne bez života.

V tej chvíli som sa rozhodla. Zavolali sme veterinárovi a ten prišiel asi za 20 minút. Mala som teda ešte 20 minút s mojim Santym, vôbec sa nehýbal a keď som zavolala: "Santy"! Len sa otočil.
Tiekli mi slzy a keď to Santy videl, z posledných síl vstal, dotackal sa ku mne a položil si hlavu na moje kolená. Vtedy prišiel veterinár a povedali sme si, že to bude pre Santyho to najlepšie. Bola som s ním keď mu vyprchával život z tela. Poobede som ho pochovala do lesíka, blízko útulku.

Možno ma teraz preklína a nenávidí ma a možno mi ďakuje, chcela by som vedieť, ako mu teraz je, dúfam že už lepšie a že už nemá žiadne bolesti.
PREPÁČ SANTY, zostaneš navždy v mojom srdci!